,,Stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích…“ (list Rimanom 8,19)

Stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích je úryvok zo svätého písma, ktoré často zaznieva v období adventu, keď sme v období očakávania príchodu spasiteľa. Je dobré, ak si všimneme, že to nie je o nádeji príchodu Krista ako takého. Apoštol Pavol to vysvetľuje v nasledujúcich  veršoch, kde  hovorí o nádeji: „Lebo v nádeji sme boli spasení. Ale nádej, ktorú vidíme (splnenú), nie je nádej. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu aj nádejal? V období, keď sme odkázaní alebo závislí od iných potrebujeme však nejakú pomoc zvonka, čo nám pomáha ostať triezvymi.“

Koncom starého roka a príchodom nového roka je obdobím keď hodnotíme a plánujeme. Nie je to inak ani v našej diakonii. Pozrel som si spätne minuloročné úvodné slová, ktoré sme zverejnili vo výročných správach. Zapodievame sa v nich sami sebou, čo je prirodzené a pochopiteľné. Bolo to obdobie formovania  sa v službách našej cirkvi a hľadania cieľov. Ako organizácia sme sa modlili a prosili nášho Pána o rast našej dikaonie, podporu vo vzťahoch s partnerskými organizáciami. Nielenže naše prosby boli vyslyšané, ale dostali sme do vienka omnoho viac.

Počas našej služby sme sa viackrát stretli s túžobným volaním o pomoc, ktorá prichádza nielen z radov svetských, ale aj z radov  našej cirkvi. Naše skutky a činy by mali smerovať k prebudeniu a nabádaniu všade tam, kde chýba v našich každodenných životoch Boh, alebo je nedostatok slúžiacich,  uvedomujúc si, že všetci sme závislí od Spasiteľa.

Apoštol Pavol hovorí,  že tento svet tak čaká na zjavenie Božích synov. Svet však nevie čo má  v skutočnosti očakávať alebo na koho má čakať. Čo ale rozhodne cíti a vie, že má neprekonateľný pocit akéhosi nedostatku. Tento deficit treba niečím naplniť, a keďže nepozná

toho pravého, zákonite používa nejaké náhrady. A práve preto je veľmi dôležité v rámci diakonických a kresťanských služieb predstaviť Ježiša Krista.

Keďže táto nádej nie je skutočnou kresťanskou nádejou, nemalo by nás to frustrovať, ale mohli by sme to skôr vnímať ako úlohu. Joó Sándor hovorí o tomto verši nasledovne: ,,Táto nádej neznamená vankúš na ktorom môžeme spokojne zaspať, ale práve naopak. Chápe ju ako inštinkt, ktorý inšpiruje k väčšej aktivite, v nádeji ktorá povzbudzuje.“